Mám rada čakárne. Keď sú veľké a priechodné, je čo pozorovať. Tá v poliklinike u očného lekára je parádna. Má už dlhšiu dobu pokazené svetlo, čím sa aj napriek malému stolčeku s luxusnou fľašou vody a plastovými pohárikmi stáva ponurou a ošumelou. Škoda, taká maličkosť a aká veľká zmena.
Všetko zlé je však aj na niečo dobré. Aj tu to platí. Osvetlenie prispieva k horšiemu orientovaniu v prichádzajúcich pacientoch, čo môže spôsobovať úsmevné chvíle pre pozorovateľov.
Jedno veľmi skoré ráno sa čakáreň začala zapĺňať rýchlejšie, ako inokedy. Ľudia obsadzovali kreslá a čoraz viac sa tlačili na seba. Komunikácia viazla, ako napokon vo väčšine čakární. Slováci sa hanbia. Chcú byť sebestační. A tak si zrátajú počet ľudí v čakárni, odvodia si svoje poradové číslo a spokojne sa usadia. Ale chyba lávky! Dnes prišiel pán s dcérou, o ktorých si každý myslel, že sú jeden. Že zoberú jedno číslo. To bol prvý škrt cez rozpočet. Druhý tvoria ľudia, ktorí poradové číslo nepotrebujú, teda ľudia po operáciách, ktorí prišli na kontrolu. Títo ľudia sa od druhých líšia tým, že vedia svoje, nemusia sa báť o svoju existenciu v čakárni, a preto majú na tvári kľudnejší výraz. To však nováčik nespozná. No a tretí druh pacientov sú ľudia s úrazmi, ktorí tiež poradové číslo nepotrebujú, ale tí to nevedia. A všetci sa miešajú a čakajú.
Približne o siedmej až pol ôsmej ráno vyjde sestrička, ktorá tri druhy pacientov nerieši. Napätie by sa dalo krájať. Sestrička sa snaží vyložiť lístočky na miesto v krabičke, ale tie sa tam nedostanú, lebo sú vytrhnuté z jej rúk. Kartičky miznú v útrobách tmavých končatín pacientov, kedy nastáva pravá konfrontácia kto si čo zaslúži. Uchmatla som najprv číslo 5, ale pán s dcérou mi hneď vysvetlil, že päťku má on a štvorka patrí jeho dcére, ktorá si tiež nárokuje zaslúžene odsedené vyšetrenie. Číslo 8 sa búri, že tento systém nie je v poriadku, číslo 7 je len kúsok od prvého vulgarizmu, ako dôkaz nahromadenej nervozity v tele, a najviac zábavné je posledné číslo 12, ktoré odišlo a nikto nevedel kam. Pani prišla medzi poslednými, postavila sa na strategické miesto a kým sa dvaja hádali a ostatní riešili, bola aj s číslom preč. Na čo by tam aj čakala, číslo 12 nepríde na rad pred jedenástou. Môže si ísť domov nohy vyložiť. Kým sa vráti, v čakárni už bude kľud. 🙂 Pôvodné číslo 12 dáva na rovinu znať čo si o tomto systéme a o ľuďoch myslí a zúrivo sa oblieka.
Nemáš číslo, nemáš pravdu.
Kartičkový systém sa šíri ako vírus. Pribúdajú aj najzarytejšie ambulancie. Lekárom nie je čo vyčítať, zaplatených pacientov majú len istý počet. Poisťovňa uhradí len xy pacientov a ostatní sú zadarmo. Mne by viac vyhovovalo, keby som si mohla poradie zaplatiť, ušetrilo by mi to tak celý deň dovolenky. Tiež by som rada lekára otvorene ohodnotila. Ochotný a odborný lekár, s výsledkom, by mal byť finančne ocenený viac, ako ten, čo nechce opustiť svoje zabehnuté koľaje bez slov a bez chuti pomáhať. Prečo nie?