“Prosím vás, aký je tu systém?”
“Ako?”
“No, aký je tu systém, pretože ja som tu už od desiatej, je pol jednej a stále tu stojím a nejak sa nič nedeje!”
V čakárni u chirurga sme sa zrazu všetci prestali mračiť a začali sa uškŕňať. Nie zo škodoradosti. Z tichej, nudnej rezignácie. Zrazu prišiel niekto, kto nás zobudil z celodenného čakania.
“A s kým ste tu?,” pýta sa sestrička v tmavej chodbe, do ktorej sme nevideli. Ani nevieme, my očíslovaní čakajúci zo svetlej časti čakárne, ako vyzeral odvážny mužský hlas.
“Prosím vás, milá pani či slečna zdravotníčka, to vás nemusí zaujímať s kým tu ja som! Som tu a správate sa ku mne akoby som bol dobytok!”
“Prosím???!!”
“Som tu od rána, od rána tu čakám s röntgenom a nie ste schopní nič urobiť, to už nie je normálne! Povedali ste mi aby som čakal, čo bude potom?”
“Ako, že čo bude potom? Potom vás vyšetríme! Musíte počkať!”
Sestra buchla dvermi a my ostatní sme sa prestali uškŕňať. Pán bol zjavne nervózny, ale jeho zvyšujúci hlas nám začínal naháňať strach. Po pár sekundách sa však z tmavej chodbičky hlas opäť ozýva. Tentokrát tichšie a oveľa milšie.
“Prosím ťa, však tu je to o ničom… Normálne, mám röntgen, je to narazené, ale treba mu to pozrieť. Môžem? Zajtra? Dobre….”
Definitívne sme zamrzli. Ten sa má, pomyslela som si! Smutne pozerám na svoje dvojmiestne číslo a v duchu analyzujem o čo komu ide a kto si zaslúži uznanie. V čakárni sa začína debata. Rozoberáme spôsob a prístup, možnosti a omyly, ale v kľude, sme veľmi radi, že máme číslo. Sú aj takí, čo dnes číslo vôbec nemajú! Z tmavej zúfalej chodby nás rozosmieva iný pán, ktorý sa už tretí krát nahlas sťažuje, že “je hladný ako pes, lebo je tam od rána”. Pán sediaci vedľa mňa si všimol voľnejšiu čakáreň do inej ordinácie (tuším rehabilitácie) a navrhuje, aby sa sily rozložili, že tam nemajú prácu a tu jej je priveľa. 🙂 Zábava tam bola napokon. Ešte že nám zatrhli tie objednávky za poplatok. Veď kde by sme sa tak dobre pobavili? Najprv svieže vstávanie na pol šiestu, aby sme vybojovali poradové číslo, potom krásna dovolenková prechádzka po okolí polikliniky, a keď už sú nohy dobre vychodené a účes lepšie vytvarovaný od vetra, dá sa posedieť vo veselej čakárni!
Mám rada svoj domov, štát z ktorého pochádzam. Cítim sa tu bezpečne a doma. Ale lekárov máme teda málo. A nie že nie.