Dnes ráno som sa stala svedkom dopravnej hádky. Trochu som tým dvom závidela, pretože vždy som chcela vedieť o čo ide tomu či onomu, keď trúbi alebo bliká. Každý to už zažil.
Napríklad vtedy, keď sa postavím na ľavú stranu v čerstvo prerobenej ulice na jednosmerku. Postarší cyklista, čo sa tu zrejme cíti viac ako doma, do mňa pri odbočovaní do protismeru, do zákazu, skoro vrazí. Šťavnato nahlas zanadáva na moju adresu, do dnes nechápem prečo. Na nové sa ťažko zvyká, beriem to tak.
Alebo napríklad vtedy, keď chcem odbočiť v rannej špičke doľava na križovatke T. Zľava aj sprava odbočujú ku mne, ten sprava však musí počkať na oproti idúce vozidlo. To je jediná moja chvíľa, napokon, aj podľa zákona povolená, kedy môžem v tej rannej tlačenici preraziť ľavým smerom, čo však často šoféra sprava prekvapí. A aj sa stane, že trúbi.
Ranný odvoz detí do školy je sranda len pre odvážnych. Stane sa (zákonite), že pred školou nechtiac taký tatko vytvorí kolónu, v ktorej sa VŽDY nájde niekto nervózny. A trúbi. Strašne by som chcela vedieť prečo. Pretože tak naznačuje dotyčnému, aby neodbočoval? Ráno sa to nehodí? Alebo preto, že chce prinútiť vodiča k vyššej akčnosti a má sa pred školu riskantne a drzo strčiť? Čo tak asi chce trúbiaci povedať?
Poviem vám, ak sa chce niekto naučiť šoférovať, mal by sa povoziť ráno medzi 7.45 a 8.00 pred pezinskými školami. Stačilo by pár krát a je vyzbrojený na celý život. Dokonalá škola jazdy.
Dnešná hádka sa stala v zápche na hlavnom ťahu, na križovatke bez semafórov. Každé ráno je táto križovatka preplnená, no býva dobrým zvykom,že hlavní tolerujú vedľajších. Problém je v tom, že tí, čo tadiaľ nechodia denne, to nevedia. A tak sa stalo, že z vedľajšej cesty sebavedomý Ferko vošiel do hlavnej cesty v zápche stojacej Aničke. Zabrzdila a klaksónom vyjadrila čo si o Ferkovi myslí. Ferko bol asi zvedavý na názor a výšku tolerantnosti Aničky, vystúpil z auta a chcel sa spýtať, možno aj slušne vysvetliť… No, Anička nemala chuť vystupovať, a tak mala pre Ferka iba gestá. Takmer sa jej zarosilo predné sklo od zúrivosti. Ferko sa bránil, že či jej „nedocvakáva“ o čo vlastne ide… Anička vystrčila prostredník, na čo Ferko pochopil, že asi nemá zmysel použiť akékoľvek verbálne argumenty, sadol si naspäť a pokračoval v pomalej jazde.
Je zaujímavé a zároveň smutné, ako ľudia v autách strácajú slušnosť a zábrany. Všade inde poznáme svoje “to sa patrí”. Ale v doprave na to zabúdame. Ale nie všetci. To je fajn. Niekedy mi aj vylepšia náladu za volantom, nielen pokazia. Raz na mňa jeden nečakane žmurkol. 🙂 A nedávno som nasledovala šoféra, ktorý mal úplne rovnaký štýl jazdy, ako ja! To bolo bájo! 🙂 Veľakrát ma už napríklad pustili z pruhu do pruhu a čo mám najradšej, viackrát ma upozornili blikaním, že idem prirýchlo. A raz! Raz som zapadla vo Vinosadoch do kameňov. Fakt! Kolesá sa nemohúcne šmýkali a mne sa orosilo čelo. Zrazu prišlo prekvapenie z nebies. Zastalo pri mne celkom neznáme vozidlo s celkom neznámym šoférom, bez slova a bez pozdravu vytiahol ťažné lano, zaháčkol ho ani neviem kde, a za pár sekúnd ma vytiahol zo šlamastiky. Iba sa na mňa usmial a ja som padala do mdlôb. Pán božský! Je to už pekných pár rokov, a ja mám konečne možnosť mu poďakovať za to, že je! VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM! A vraciam úsmev. 🙂